Láska Boha k človeku išla až tak ďaleko, že Syn nebeského Otca prebýval medzi ľuďmi na zemi a učil ich žiť naplno ľudským spôsobom, čiže božsky.
Zaplatil za to vysokú cenu. Zomrel na kríži.
Syn Boží sa však nevzdal. Podarilo sa mu presvedčiť maličkú skupinku ľudí, aby dokázala žiť zákon Božej lásky. V skutočnosti sa aj oni ocitli na zoznamoch prísne hľadaných a ľuďom zlej vôle sa podarilo mnohých z nich zlikvidovať. Avšak vzrast počtu tých, ktorí prechádzali na stranu prívržencov Ježiša, bol rýchlejší ako ich likvidácia a po niekoľkých storočiach svet súhlasil s ich jestvovaním, pričom sa neustále staral o to, aby aj oni zmýšľali pozemsky a nie božsky. Takýto proces vývoja Božieho sveta a jeho usilovného ničenia zvnútra i zvonku bude trvať do konca sveta.
Udivujúcim rozhodnutím Ježiša bolo ustanovenie chodiacich sviatostí. Totiž taký zámer mal Syn Boží so sviatosťou kňazstva. Sám si volí istých ľudí a odovzdáva im účasť na svojej kňazskej hodnosti a moci. Kdekoľvek sú, môžu vysluhovať sviatosť Eucharistie a sýtiť veriacich ľudí pokrmom, ktorý dáva nesmrteľnosť a kdekoľvek sa nachádzajú, môžu udeľovať rozhrešenie mocou Božou môžu odpúšťať hriechy tých, ktorí ich ľutujú.
Diakonát, presbyterát a episkopát - tri stupne kňazstva
Diakon je podriadený presbyterom a biskupovi. Má moc ohlasovať Evanjelium, udeľovať sviatosť krstu, požehnávať manželstvá a sláviť liturgiu bez možnosti slávenia svätej omše, tiež nemôže vysluhovať sviatosť zmierenia a pokánia, ako aj sviatosť pomazania chorých.
Presbyter bol v našej tradícii nazvaný kňazom; má moc sláviť Eucharistiu a vysluhovať všetky sviatosti s výnimkou manželstva a kňazstva. Svoju službu vykonáva podriadený biskupovi. Ten totiž z vôle Cirkvi zodpovedá za náboženský život na území, ktoré mu je vyznačené alebo v presne určenej skupine ľudí. Príkladom tohto posledného je vojenský biskup, ktorý zodpovedá za dušpastierstvo ľudí spojených s armádou.
Biskup má plnosť apoštolskej moci. Je nástupca Apoštolov a má moc vysluhovať sviatosť kňazstva ako aj povolávať k životu nové farské spoločenstvá, keď pre nich ustanovuje farára zodpovedného za ich duchovné dobro.
Táto hierarchia je zásadným základom života Cirkvi. Popri nej sa vykryštalizovala v rímsko-katolíckej Cirkvi ešte istá čestná hierarchia. Tá neprináša nové kňazské oprávnenia. Patria k nej tituly kanonika, monsiňora, preláta, kardinála - spravidla sú udeľované za isté zásluhy v práci pre dobro Cirkvi.
Kardináli, ktorí súčasne vždy sú biskupmi, majú okrem toho právo voľby pápeža. Z toho pochádza ich zvláštna úloha v živote katolíckej Cirkvi. nie je to však činnosť liturgická, ale právna.
Tu spomenieme službu kaplána – pomáha farárovi pri spravovaní farnosti a dekana, ktorý má na starosti určite územie s viacerými farnosťami – dekanát.
Keďže kňazstvo je milosťou udelenou samým Kristom tým, ktorých si On vyvolí, možno sa za kňazské povolania modliť. Celá Cirkev zodpovedá za ľudí povolaných ku kňazstvu. Táto zodpovednosť sa prejavuje tak v modlitbe za nové povolania, ako aj v prosbe adresovanej Bohu o vytrvalosť, ako aj múdrosť pre tých, ktorí kňazskú funkciu vykonávajú.
Priama príprava na kňazskú službu sa uskutočňuje v seminároch. V súčasnosti trvá šesť rokov.
Kňazské funkcie
Kňaz je potrebný Bohu. Boh sa totiž kontaktuje so svojím ľudom nie priamo, ale cez kňaza.
Za účelom dobrého splnenia úloh vybavuje kňaza dodatočnými darmi.
Jeho základnou úlohou je slávenie kultu, čiže prednášať Bohu pieseň zvelebovania, vzdávania vďaky, prosby a odprosenia v mene všetkých ľudí, a zvlášť veriacich v Krista. Je to funkcia liturgická, ktorá je obsiahnutá hlavne v slávení Eucharistie – sv. omše.
Druhá funkcia spočíva v ohlasovaní Dobrej noviny. Ona je nerozlučne spojená so svedectvom života podľa Evanjelia.
Ako prostredník medzi Bohom a ľuďmi je súčasne prostredníkom medzi ľuďmi a Bohom. V ich mene každý deň otvára breviár, čiže knihu modlitieb a zhrňuje potreby všetkých ľudí, aby ich potom predniesol Bohu. Kňaz má povinnosť denne sa modliť za ľudstvo, a zvlášť za tých, ktorí majú účasť na milosti viery.
Kňaz je potrebný ľuďom, keď rozdáva sväté prijímanie. Iba v kňazských rukách sa chlieb stáva Telom Krista a z toho dôvodu jeho ruky sú nenahraditeľné na zemi. Ak človek spácha hriech, ktorý nie je v stave odčiniť, čiže ak ťažko urazí Boha, potrebuje kňazské rozhrešenie. V živote človeka na zemi táto istota odpustenia hriechov má veľký význam. Ona totiž prináša do srdca hriešnika pokoj, ktorý vyplýva z vedomia, že mu boli odpustené viny samým Bohom.
Tri pečate kňaza
Kňaz vysviackou dostáva ešte jeden znak, pečať, ktorá svedčí o jeho kňazskej hodnosti na zemi i vo večnosti.
Tento znak je nezničiteľný. Nezávisle od toho, či kňaz bude v nebi, či - nedaj Bože - v pekle, vždy v ňom všetci spoznajú Kristovho kňaza.
Každý kňaz má teda tri znaky zvláštnej príslušnosti k Ježišovi. Jeden, to je pečať svätého krstu, ktorá rozhoduje o hodnosti dieťaťa Božieho. Druhý, to je sviatosť birmovania, znak plnej pripravenosti vydávať svedectvo o Ježišovi a nakoniec tretí znak, kňazstvo, čiže pečať nezničiteľného spojenia s Kristom, Najvyšším a Jediným Kňazom. Všetky tieto znaky sú dielom Ducha Svätého v srdci človeka a majú na zreteli viac budúci život ako dočasný.
Svätý František, ktorý sám sa nedal vysvätiť za kňaza - ostal iba diakonom, keď uskutočňoval veľkú reformu Cirkvi v XIII. storočí, vyhral ju hlavne preto, že zakázal kritizovať duchovenstvo. Uznal takúto činnosť za škodlivú. Súd nad kňazom prikázal ponechať Bohu.