"Začiatok strachu je koncom viery a začiatok viery je koncom strachu." George Müller
Vždy, keď dôverujeme niekomu alebo niečomu, čo je vierohodné, znamená to koniec strachu. Preto je veľmi dôležité naučiť sa, čo dôvera je a ako treba dôverovať. Zvlášť sa chceme naučiť dôverovať Bohu.
Slovník Noaha Webstera z roku 1828 definuje dôveru ako: "... istotu, odpočinutie mysle vo viere, spoľahnutie sa na čestnosť, hodnovernosť, spravodlivosť, priateľstvo alebo zásadovosť druhej osoby." Kto dôveruje Hospodinovi, bude v bezpečí (pozri Prís 29:25).
Dôvera nám umožňuje žiť bez bremena, záťaže či starostí, pretože veríme, že ten druhý nám s nimi pomôže. Namiesto pocitu, že stále nesieme na pleciach ťažký náklad, môžeme si v duši vychutnávať úžasnú ľahkosť.
Na to, aby sme začali dôverovať Bohu a zložili naňho svoje starosti, je potrebné sa pre to rozhodnúť. Dávid vo svojich žalmoch často hovorí o dôvere v Boha. „Vložiť svoju dôveru v Boha" je jedným z výrazov vyjadrujúcich činnosť, aké často nachádzame v Božom slove, keď nám dáva pokyny, čo robiť. Medzi podobné príklady patria: odejte sa láskou, oblečte si nového človeka, obujte si na nohy pripravenosť na ohlasovanie evanjelia pokoja či dôverujte celým srdcom Hospodinovi (Kol 3:14; Ef 4:24; Ef 6:15; Prís 3:5).
Biblia hovorí: „Zlož svoje starosti na Hospodina, a on sa o teba postará..." (Ž 55:23). Páči sa mi predstava, že sa môžeme zbaviť ťarchy svojich starostí. Často žijeme s ťažkým srdcom a mysľou zaťaženou starosťami, ale Boh nás pozýva k lepšiemu životu, ktorý môžeme zakúsiť len vtedy, ak mu budeme dôverovať. Noah Webster hovorí, že dôvera je odpočinutím mysle. Apoštol Pavol to potvrdzuje slovami, že tí, čo uverili (dôverujú) Bohu, vojdú do jeho odpočinku (pozri Žid 4:3).
Jedným zo spôsobov, ako rozoznať, či skutočne dôverujeme Bohu, alebo sa o to iba pokúšame, je odpozorovať, či naše duše spočívajú vo viere v Božiu vernosť alebo nie. Ak tvrdím, že dôverujem Bohu, ale naďalej nesiem ťarchu svojich starostí a obáv, znamená to, že sme svoje bremeno ešte neodovzdali Pánovi. Možno to aj chceme. Možno sa o to aj usilujeme. Ale ešte sme to neurobili.
Keď si toto uvedomíme, pochopíme, čo znamená skutočne dôverovať Bohu. Dôvera v Boha je viac než len slová; ide o zloženie ťarchy svojho bremena, o rozhodný čin, ktorý vnáša do mojej duše (mysle, vôle, emócií) pokoj. Predstavte si, že všade, kam idete, si so sebou nesiete batoh plný kameňov. Hoci je to naozaj ťažký náklad, beriete si ho do práce, vonku, všade. A teraz si predstavte, že sa rozhodnete zhodiť ho. Pomyslite na to, o koľko lepšie by ste sa cítili a o koľko ľahším by sa všetko stalo. Takto to vyzerá, keď máme hlavu plnú starostí, a namiesto toho, aby sme ich zverili Bohu, nesieme si ich váhu stále so sebou. Neprestávame fungovať a robiť, čo potrebujeme robiť, ale váha starostí nám spôsobuje obrovský stres a neúmerne nám sťažuje život. Dnes sa môžete rozhodnúť, že svoje bremeno zložíte z pliec a budete dôverovať Bohu. Ak si zvolíte túto cestu, neoľutujete.
Stretávam mnoho ľudí, ktorí jedným dychom vyhlasujú, že dôverujú Bohu, ktorý sa postará o ich problémy, a vzápätí povedia, že sa boja, majú obavy a zúfalo sa snažia vymyslieť, čo by mali urobiť. Je to pre mňa znamenie, že títo ľudia vedia, že by mali dôverovať Bohu a aj mu chcú dôverovať, ale ešte to neurobili. Hovoria, že dôverujú Bohu, no ubíja ich ťarcha mnohých starostí.
Naučme sa, že najlepší spôsob, ako fungovať vo vzťahu s Bohom, je byť k nemu úprimní. On pozná pravdu, ale mne to pomôže postaviť sa jej zoči-voči. Mnoho rokov som premrhala tvrdením, že Bohu dôverujem, hoci v skutočnosti som bola ustráchaná a utrápená. Vďaka tomu som spoznala, že pravá dôvera rodí dobré ovocie. Prináša pokoj - pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum!
Ak človek ešte nedospel do bodu, keď je schopný úplne dôverovať Bohu, najlepšie je, ak je voči Bohu úprimný. V 9. kapitole Evanjelia podľa Marka je príbeh o otcovi, ktorý túži po uzdravení svojho syna. Povie Ježišovi, že veri, ale potrebuje pomoc so svojou nevierou (pozri Mk 9:24). Vždy sa mi páčila jeho úprimnosť a dobrá správa je, že dostal zázrak, o ktorý žiadal. Každému z nás sa do viery tu i tam pripletie nejaká pochybnosť. Postupom času rastieme a stále viac sa učíme dôverovať Bohu, avšak rast si vyžaduje čas, takže ak vaša dôvera v Boha ešte nie je dokonalá, nie je to dôvod na sebaodsudzovanie.
Zdroj: Joyce Meyer: Neotrasiteľná dôvera