Je čas ísť do práce, do školy, do služby, je čas zašpiniť sa a čas očistiť sa, keď sme chorí či zranení, je čas vyhľadať si pomoc lekára, keď sme zhrešili, je čas hľadať odpustenie a milosrdenstvo, teda je čas ísť aj na spoveď.

Zväčša sme sa to naučili ako deti. Kto vyrástol, určite už neobuje detské topánky. Aj čo sa týka spovedania, človek by mal pochopiť, že vyrástol, že detské spôsoby mu už nesvedčia. Každý by mal sv. spoveď zvládať primerane svojmu veku.

Najhoršie je prestať chodiť na spoveď. Ako keby ste sa prestali umývať. Návrat býva s obavami, odkladaný, neochotný, ofrflaný. Pochopiteľne. Kto rád žaluje na seba? Ale nebojme sa, nikdy nie je neskoro a sv. spoveď možno zvládnuť aj prekvapivo v pohode a bez zbytočného naťahovania.

Neurazte sa, priatelia, prosím a prijmite zopár povzbudení, ako spoveď čo najšikovnejšie ale aj dobre a osožne vyriešiť.  Schválne nehovorím že rady, lebo mnohí neznesú, ak im niekto radí...     

• spoveď nikdy nie je možné za nijakých okolností vybaviť inak, ako osobne! Na „online“ mediálne vychytávky v tomto prípade zabudnite.
• Na spoveď nejdem  preto, že som anjel, ale preto, že mám hriechy, úprimne ich ľutujem a podľa schopnosti svojej vôle ich nechcem opakovať.
• Buďte bez obáv. Spovedáte sa vždy Bohu, síce cez kňaza, ale aj on je hriešny človek, ako ostatní. Nesmie byť na vás zlý pre vaše hriechy.
• Pred spoveďou sa prichystajte, nechoďte len tak na náhodu, niekedy je múdre aj si zapísať čo chcete povedať.
• Spoveď nie je výsluch pred súdom, kňaz nie je sudca, ani vyšetrovateľ, ani cirkevný agent, ale nástroj Božieho milosrdenstva.
• Nežalujte v spovedi a nevyhovárajte sa na iných, to robia malé deti. O  hriechy iných sa pri spovedi nestarajte, vy sa spovedajte z tých svojich svojich...
• Kňaz nie je zubár, aby hriechy z ľudí ťahal. Hriech len treba normálne pomenovať, povedať, (nie číslo prikázania) , nehovoriť okolo toho príbehy, ani nepitvať detaily. Čím rýchlejšie ho vypovieme, aby sme sa ho zbavili, tým lepšie pre nás. K už vyspovedaným hriechom aj z minulosti sa zbytočne nevracajte. Ničomu to neporadí.
• Ak sa vám zdá, že hriechy sú zakaždým skoro rovnaké, bude to asi tým, že žijete s tými istými ľuďmi a v tom istom prostredí. (mlynár asi nebude špinavý od sadzí, ale od múky...)
• Načo sa spovedať, keď znova zhreším? Načo sa umývať, keď aj zajtra urobím to isté? Predsa tu platí a musí fungovať nejaká rozumná hygiena. Pre telo a aj pre dušu.
• Stalo sa vám, že kňaz bol voči vám nemilosrdný, dotieravo zvedavý, bez súcitu? A povedali ste si – dosť. Skúste to v pokoji prežiť, iný kňaz vám snáď porozumie a bude normálny, ale neprestaňte mať snahu ísť k sv. spovedi.
• Musím hriechy povedať, keď Boh aj tak o nich vie?. To je pravda, že vie, ale neraz aj bežným ľuďom povieme o svojich hriechoch navyše s rizikom, že to roztrúbia iným. Zo spovede sa nerobia klebety. Hlavne kňaz musí dodržať prísne spovedné tajomstvo. Vypovedať svoj hriech pri spovedi je už samo o sebe určitá forma pokánia. Či ?
• Ak máte presvedčenie, že ste bez hriechu je to fajn, ale hriechom je už fakt, že človek takto pyšne a falošne o sebe zmýšľa. Krehkí ľudia žijú na zemi, anjelov je plné nebo.

Objavili ste niečo, prečo by ste mali ísť na spoveď? Ak nie, v poriadku, snáď inokedy objavíte. Len to prosím za nijakú cenu neurobte ako nejaký folklór, alebo len preto, že vás niekto k tomu dokopal. Boh je nekonečne milosrdný, ale tiež nekonečne si ctí našu slobodnú vôľu. Jeho náruč je pripravená prijať nás 24 hodín denne, 7 dní v týždni, 365 dní v roku.... nielen pred Veľkou nocou.